Čo som zažila, o čom snívam, čo robím

7.4.2018

Huráááá!!!!konečne som si vytvorila svoju vlastnú webovú stránku. A sama, Šikulkaaa!!! Ďakujem maminka,že si ma k tomu dokopala. Teraz môžem beztrestne písať o tom čo som zažila, čo som videla, na čom som sa dobre nasmiala, čo ma prekvapilo a čo mi pohľadilo srdiečko.  Môžem ukázať čo som vytvorila, čo som nafotila, čo som upiekla. Perfektné, nie? Taká vlastná webová stránka je fakt super vec. A vôbec mi nebude vadiť keď to nebude nikto čítať. Teda o jednom stálom a vernom čitateľovi viem už teraz. Moja MAminka. Všetky maminky sú úžasné, ale táto je neprekonateľná. Je mojím najvačším fanúšikom, najlepším poradcom a najtrpezlivejším podporovateľom. ďakujem mami za to že si. Ľúbim ťa.

x

Hurray!! I have finally created my own webpage. All by myself! I did it! Thank you maminka (my mom!) for encouraging me to follow-through with it. Now I can write freely about what I’ve seen, experienced, what made me think, what surprised, and what tugged on my heartstrings. I can show the world what I’ve created, baked, or photographed. A personal webpage is a wonderful thing indeed! And it won’t bother me if no one reads it. However, I do know of one faithful and dedicated reader - my maminka. All mothers are amazing, but this one goes above and beyond. She is my biggest fan, my greatest supporter, and my most trusted confidante. Thank you, mama, for being you. I love you.

20.4.2018

Stále zima. sneh, mráz a zima. skončí vôbec toto niekedy? Mám obavy, že moje prezimované muškáty vyložíme von niekde v strede augusta, ukážeme im kde mali letovať a rýchlo ich zanesieme opať dnu aby nezmrzli. BRRR!!!!

22.4.2018

Dnes som to už nevydržala, vzala som hrable a hrabala som aspoň sneh. Máme ho neúrekom. Z piatich mesiacov zimy štyri mali rekordný prídel snehu. Ale keby som mala čakať kým sa tie kopce roztopia, tak bude opäť zima a opäť bude snežiť. Tak som sa dala do hrabania. v kožušinových topánkach, v zimnej bunde, so šálom a hrubými rukavicami som musela s tými hrablami na snehu vyzerať ako zjavenie z vesmíru. Ešteže tu cez deň nikto nie je. Všetci statočne makajú na budovaní kapitalizmu. A tak som sa mohla "vydovádet". Spievala som si trávnice a cítila sa ako u maminky na záhrade . Dúfam, že som týmto dala Jari jasne na javo že je čas doraziť aj na našu ulicu. 

30.4.2018

Tak sme sa dočkali. Konečne máme Jar už aj my. Teda máme ju už 5 dní, ale až teraz som sa dostala k tomu aby som o tom aj napísala. Lebo keď tu vypukne Jar, tak to treba rýchlo zaevidovať, využiť každú minútu na jarné práce A na vytešovanie sa zo slniečka. Lebo zajtra už može byť opäť zima a snežiť. zázračná nevyspytateľná krajina.

Tentokrát však slniečko vydržalo celých 5 dní. Nádhera. nastala 5dňová makačka, ktorej výsledok su roztopené kopce snehu, upratané a upravené záhony, pohrabané staré lístie, vyumývaná terasa, vyšmirgľované a natreté stoličky so stolom a spojazdnené kreslá. Nové aj staré. A aj všetci obyvatelia záhrady sú už na svojom mieste. Už len aby to vydržalo a už nesnežilo. Dokonca sme aj muškátom ukázali kde budú, dúfam, celé leto pekne kvitnúť. 

Žijem v tejto krajine už dosť dlho, ale stále ma dokáže zaskočiť a prekvapiť. Keď som rozhrabala tie kopy snehu, a naozaj to boli vyše 1,5 metra vysoké kopce, vykukli z pod nich na mňa vyrašené tulipány. Už sa asi tiež nemohli dočkať. Zem bola tak tvrdá a zamrznutá, že sa do nej nedalo vôbec kopnúť, hrable sa na ľade ohýbali, ale tulipániky si našli spôsob ako vyliezť. Úžasný zázrak prírody a tejto krajiny. 

Ulica konečne ožila. Všetci zalezení susedia vybehli na záhrady a makajú. Po našom vzore rozkopávajú svoje biele kopy, vetrajú garáže, oprašujú grily. Vypukla všeobecná radosť zo života. Preč so zimnými bundami, vytiahli sa kroksy, krátke nohavice a tričká.

A takto to ostane až do októbra.

18.5.2018

1Dnes som mala veľmi smutný deň. Bola som sa rozlúčiť s človekom, ktorý mi bol svojím spôsobom veľmi blízsky. Mali sme taký zvláštny úprimný vzťah. Odišiel a ani sa nestihol so mnou rozlúčiť. Vstúpila som do chladnej vysokej prázdej miestnosti plnej lavíc. Bola som tam len ja a jeho milovaná kamarátka susedka s rodinou. Poznali sa niekoľko desiatok rokov a starala sa o neho do poslednej chvíle. Jej pohľad bol plný bolesti a smútku. A potom tam bola nejaká krabica s kvetinami na vrchu. Pozerala som sa na ňu a nechcelo sa mi  veriť, že ten pán, čo ma tak krásne oslovoval “Káťenka maja daragája”, leží dnu. Zavretý v tme a sám. Pani pri pulte smutným pátosom opisovala jeho život a vymenovávala jeho zásluhy. Uvedomila som si, že napriek tomu, že som ho poznala dlhé roky, nevedela som o ňom veľa vecí.  Zvláštne, že sa to človek dozvie až na pohrebe. Bolo mi veľmi smutno a ťažko na duši. Pani opisovala jeho povahu. Bol veselý, priateľský, úprimný, pomohol každému kto ho o to požiadal a každému veril. Bol veľmi obľúbený. A nakoniec sme tam stáli len piati. Susedka, jej rodina a ja. Vždy som vravela, že až na pohrebe sa zistí koľko má človek dedičov a koľkým ľuďom na ňom záleží. Koľký mali k nemu naozajstný úprimný vzťah. Organista spustil “Podmoskovskije véčéraaaa” a Henrich Kirilovič Makov navždy odletel za svojou milovanou ženou.

Zbohom priateľ, nech sa ti dobre lieta. Ja si dám na tvoju počesť pohárik tvojho obľúbeného šampanského.

Na zdravie a na dobrý šťastný let!

Tvoja Káťenka

nes som mala veľmi smutný deň. Bola som sa rozlúčiť s človekom, ktorý mi bol svojím spôsobom veľmi blízsky. Mali sme taký zvláštny úprimný vzťah. Odišiel a ani sa nestihol so mnou rozlúčiť. Vstúpila som do chladnej vysokej prázdej miestnosti plnej lavíc. Bola som tam len ja a jeho milovaná kamarátka susedka s rodinou. Poznali sa niekoľko desiatok rokov a starala sa o neho do poslednej chvíle. Jej pohľad bol plný bolesti a smútku. A potom tam bola nejaká krabica s kvetinami na vrchu. Pozerala som sa na ňu a nechcelo sa mi  veriť, že ten pán, čo ma tak krásne oslovoval “Káťenka maja daragája”, leží dnu. Zavretý v tme a sám. Pani pri pulte smutným pátosom opisovala jeho život a vymenovávala jeho zásluhy. Uvedomila som si, že napriek tomu, že som ho poznala dlhé roky, nevedela som o ňom veľa vecí.  Zvláštne, že sa to človek dozvie až na pohrebe. Bolo mi veľmi smutno a ťažko na duši. Pani opisovala jeho povahu. Bol veselý, priateľský, úprimný, pomohol každému kto ho o to požiadal a každému veril. Bol veľmi obľúbený. A nakoniec sme tam stáli len piati. Susedka, jej rodina a ja. Vždy som vravela, že až na pohrebe sa zistí koľko má človek dedičov a koľkým ľuďom na ňom záleží. Koľký mali k nemu naozajstný úprimný vzťah. Organista spustil “Podmoskovskije véčéraaaa” a Henrich Kirilovič Makov navždy odletel za svojou milovanou ženou.